Príliš dlho som bola mimo. Áno, s takouto myšlienkou som na seba nahodila bielu blúzku, čiernu vysokú sukňu a lodičky na ešte vyšších opätkoch. Po dlhšej dobe idem zasa poriadne pracovať.
Cez mail som Paula presvedčila že mi je fajn, veď otec už je doma a dokonalý Louis na určitý čas vymazal z mojej hlavy spomienky na Bena.
Nasadla som do taxíka a nadiktovala adresu.
Celý Londýn sa mi zdal iný. Louis ho zmenil, zmenil celý môj život.
Celú cestu výťahom som bola trocha mimo. Určite som sa priblblo usmievala kedže som si v hlave premietala ...no povedzme rôzne okamihy.
Vošla som dnu a pohľad mi padol na nejakú ženskú stojacu pred mojím stolom.
,,Dobrý, môžem Vám nejako pomôcť?" nevyzerala byť odo mňa neviem ako staršia, ale ja som sa radšej držala etikety a začala som zdvorilým vykaním.
,,Volám sa Megan Flack. Teší ma. " jej hlas sa k jej výzoru dokonale hodil. Vyzerala ako modelka.
Bola odo mňa vyššia aj keď som mala opätky, jej neskutočne dlhé a príťažlivo opálene nohy mala podobne ako ja, oblečené len v krátkej sukničke, aj keď jej sukňa vyzerala exkluzívnejšie a drahšie. Kašmírovú košieľku mala oblečenú úplne iným štýlom ako ja . Môj hovoril niečo ako : Som sexy, ale hlavne som asistentka.
Zatiaľ čo jej hovoril : Som sexy, sexy, sexy.....ak ma teraz oprieš o stôl nebudem namietať.
No, možno až tak nie, ale aj tak si myslím že výstrih odhaľoval priveľa.
,,Oh, aj mňa teší, volám sa Rose Cortose. Môžem vám pomôcť?" opýtala som sa znova.
,,Viem kto ste. Určite mi pomôžete. Som právna zástupkyňa pána Donovana."
,,Čo?" ostala som vykoľajená.
,,Som tu kvôli napadnutiu a ublíženiu na zdravý." jej pohŕdavý pohľad hovoril za všetko.
Nedochádzalo mi to. Ona si to všimla a preto pokračovala.
,,Slečna, ste obvinená z napadnutia pána Donovena, viem, že ste ho bodli u vás v kuchyni a to že ste ušli vám vôbec nepomáha. Najlepšie by bolo ak by ste len prijali všetky požiadavky, aby sme to nemuseli riešiť právnou cestou." ako hovorila, vyťahovala z elegantnej tašky nejaké papiere.
,,Stačí ak to podpíšete a bude všetko fajn. Samozrejme treba to aj dodržiavať.
Na papieroch stálo:
Týmto potvrdzujem, že si beriem svoje konanie na seba, je to len moja vina. Všetko to zapríčinili moje stále problémy správania, ktorými trpím už od detstva.Od dňa ktorý určí pán Donovan, sa budem pravidelne zúčastňovať na psychologických sedeniach, ak to bude nutné tak aj na psychiatrických.
Týmto tiež potvrdzujem, že nie som schopná vykonávať svoju prácu ako pracovná asistentka a moje vzdelávanie na vysokej škole tiež ukončím zo zdravotných dôvodov. Taktiež sa ospravedlním pánovi Danovenovi, za to, ako veľmi som mu ublížila a som ochotná svoje zlyhania patrične odčiniť.
Vzkypela vo mne zlosť. Ako si dovoľuje?
,,TOTO, určite nepodpíšem." každé slovo som skoro hláskovala.
,,Je to pre vás najľahšia ceste." uškŕňala sa na mňa táto chudera.
,,Ja to viem. Lenže pre mňa je neprípustná. Nevidím dôvod na ukončenie práce alebo vzdelanie. A Benovi nebudem odčiňovať nič. S ním som už skončila."
,,Ben si to ale nemyslí." pohodila dlhými kučeravými, červenými vlasmi. Prvýkrát ho oslovila menom a ja som to pochopila.
,,Všetky právničky pracujú len za sex? ." uhryzla som sa do pery.Z tohto bude ešte väčší problém. Sakra.
,,Naozaj neviem, prečo ťa Ben tak veľmi chce." prskala. Toto už bolo osobné.
Galantným pohybom ruky som ju vyhodila. Kráčala tak rázne, až jej opätky nechávali v podlahe dieru.
Sadla som si za stôl a zúfalo čakala na niekoho. Niekto by tu už mal byť. Paul , kde trčíš?
.
.
.
Po dlhom čakaní sa otvorili dvere a ja som s očakávaním Paula vstala.
Bol to Zayn. Čo tu ten robí? Ani jednu ruku už nemal v dlahe, už len obviazanú. Premeral si ma pohľadom.
,,Je tu Paul?" spýtal sa bez omáčok.
,,Nie. A ani netuším kde je." odvetila som normálne.
,,Čo sa ti stalo? " jeho oči ma prepaľovali. Ostalo trápne ticho.
,,Je mi fajn." prerušila som to ticho pričom som sa dívala na svoje topánky.
,,Csss, mňa neoklameš." stále sa na mňa díval tými tmavými očami.
Zbehla som pohľadom na jeho ruku, ktorú mu znetvoril Ben, a ani neviem prečo, rozplakala som sa.
Podišiel ku mne a neisto ma objal.
,,Strašne mi pripomínaš moje sestry Rose. Preto som ťa vtedy odmietol. Ak by moju sestru niekto tak okato balil, zabil by som ho." šepkal iba pre mňa.
,,Nikdy som nemala staršieho brata ktorý by ma chránil." vzlykala som do jeho bundy.
,,Je mi to ľúto." objal ma silnejšie.
,,Prestaň ma ľutovať. Radšej mi povedz že ma máš rád ako svoju sestru." zhlboka som dýchala jeho "bratskú" vôňu.
Nepovedal nič len ma objal ešte silnejšie, až mi kosti praskali.
,,Pozývam na kávu, sestrička!" odtiahol sa a usmial sa.
,,Do automatu? To nemôžem odmietnuť!" zotrela som si slzy a vyrazili sme.
Zayn mi vybral kávu a vrátili sme sa do kanclu.
Na káve som si dopiekla jazyk a Zayn mi rozprával o jeho sestrách. Smiali sme sa ako blázni.
Vstal, a sadol si za môj stôl.
,,Hmm, niekto tu má dobrý výhľad!" usadil sa na mojom kresle .
Chvíľu mi len tak ukladal rozhádzané papiere po stole. Niečo pozorne študoval. Ja som zase sledovala jeho.
,,Rose, čo to má byť?" pozrel sa na mňa a jeho oči výrazne stmavli.
,,Čo čo má byť?" vstala som a podišla k nemu. V ruke držal tie nezmysli od Benovej právničky.
Vytrhla som mu to z ruky.
,,Ty si ho napadla?" spýtal sa a premeriaval si ma.
,,Prvé čo si všimneš je že som ho napadla? Tie hlúpe nezmysli nevidíš? Všetko je to jeho vina Zayn." nahnevane som sa obhajovala.
,,Čo si mu urobila?" díval sa na mňa ako policajt na výsluchu.
,,J-ja som ho bodla." sklopila som oči.
,,Výborne." on ma pochválil?
Do miestnosti vošiel Paul.
,,Vitaj späť Rose, ozaj, som rád že si prišiel Zayn." privítal nás .
Vošli sme do jeho pracovne. Po stole mi posunul peknú kopu papierov.
,,Nebude ti vadiť ak si ich vezmem aj domov však nie? " opýtala som sa.
,,Nie, ak to nevadí tebe." stále sa hrabal v papieroch. Už som chcela odísť pracovať, avšak Zayn ma zastavil.
,,Paul, Rose ma problémy." povedal akoby nič. Ja som skamenela.
,,O čo ide?" Paul riešil chalanské problémy celkom bežne.
Zayn mu iba posunul papiere.
,,Toto nemôžeš podpísať! To nedopustím!" Paul vyzeral vykoľajený.
,,Ja to ani nechcem podpísať. Ja len neviem čo budem robiť."
,,Napadla si ho?"
,,Bodla ho." hrdo oznámil Zayn.
Paul iba nadvihol obočie.
Ja som si zložila obrovský náramok z ruky aby si mohli prezrieť moju modrinu. Taktiež som si ľahko zotrela make- up z krku. Viem, že to vyzeralo hrozne.
Zayn ma chytil za zdravú ruku a zhrozene sa na mňa díval.
Paul rýchlo vytočil nejaké číslo a vzápätí aj druhé.
Len som tam stála a sledovala ako riešia moje problémy. teda , tie malé problémy ktoré už mám. Nie tie, ktoré ešte len prídu. Viem, že budú oveľa , oveľa väčšie!
Keď konečne dotelefonoval, len sa na mňa pozrel akoby nič a povedal:
,,Rose. zajtra ráno zájdeš k tomuto doktorovi na túto adresu." podávala mi kartičku.
,,Ale ja mám svojho doktora.." prerušila som ho.
,,Neprerušuj ma, prosím ťa." zamračil sa. ,,Ja to viem, lenže toto je súdny znalec ktorý zdokumentuje tvoje zranenia. A toto-" podával mi ďalšiu vizitku; ,,Je zasa právnik, ktorému tie papiere donesieš a všetko to s ním preberieš.Ozaj, zajtra bude mať moja malá dcérka Molly (všetko si vymýšľam) narodeninovú oslavu, tvoja prítomnosť je povinosť Rose. A teraz bež pracovať, máš toho veľa." našu debatu nekompromisne uzavrel.
.
.
.
Keď som sa večer, po ťažkom dni v kancelárii a ešte namáhavejšej návšteve otca už uňho doma, vrátila konečne ku mne domov, zmohla som sa len na rýchlu , osviežujúcu sprchu a hne´d zasa pracovať.
Pohodlne som sa rozložila na svojej posteli a zapla notebook.
V zápale práce som počula štrknúť kľúče v mojich dverách.
Pomaly a potichu sa otvorili, avšak návštevník ich nepoznal dosť dobre na to, aby vedel, že potichu sa zatvoriť nedajú. A preto treskli. Z celej sili. Počula som tiché za-nadávanie. Určite to je Louis. Mimochodom, medzičasom som mu stihla dať kľúče.
Ďalej som usilovne pracovala a tvárila som sa že som to nepočula.
Pocítila som ako sa jemne zohol matrac pod jeho váhou. Zažrato som sa dívala do monitora.
Pocítila som jeho ruky na mojich bokoch, a jeho teplý dych na mojom krku.
,,Ahoj" privítal ma jemným bozkom na krk.
,,Chýbal si mi" zavrela som oči a vychutnávala si jeho prítomnosť.
,,Už som sa bál že to nepovieš." jemne ma nadvihol aby ma mohol otočiť a pobozkať na pery.
,,Potrebujem s tebou hovoriť Rose." prerušil to dlhé dívanie sa do očí.
,,Ja ťa počúvam." nedokázala som od neho odtrhnúť zrak.
,,Zajtra po tom večierku pre Molly, sa koná normálny večierok. Pre staršiu generáciu." pri slove staršia sa uškrnul.
,,Ale tam ma nikto nepozval." bola to čistá pravda.
,,Možno nie, ale ideš tam so mnou. Ako moje dievča. Povedzme to verejne tam. Na večierku. Všetkým ľuďom."
,,Ja neviem, Louis...keď ja nechcem byť medializovaná. Budú o mne hovoriť že som zlatokopka atď atď." nejako sa mi to nepozdávalo.
,,Dobre." Dobre? Len dobre? On mi na to fakt povie len "dobre"?
,,Louis, môžme to povedať aspoň chalanom, ak si im to ešte nepovedal."
,,Nie, ešte nie. Vie to len Harry, a ten sa bojí že ho s Niallom ostriháme." opäť sa uškŕňal.
,,Ste hrozný." povedala som a on nahodil extrémne urazený výraz.
,,Ale aj tak vás milujem." snažila som sa ho presvedčiť.
,,Nás? Nás?" jačal ako hysterická svokra.
,,Ticho buď. Zobudíš susedov ty blázon." rukou som mu komicky zakrývala ústa a on ma uhryzol do prsta.
,,Fajn, teba milujem najviac." rezignovala som.
,,Nie, lebo ja teba viac." s týmito Louisovými slovami som zaspala.
Venované tým, čo to čítajú! :)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára