Sedeli sme s Louisom v nemocnici. Majú tu neskutočne tvrdé lavičky. Čakala som kedy sa konečne dovalí nejaký doktor s informáciou že ako sa má môj otec. Nič. Nič. Nič. Louis neustále odbiehal preč dvíhať telefóny a všetkým oznamovať kde je, prečo tam je , s kým tam je, čo tam robí, kedy príde...nemala som z toho dobrý pocit. Hlavne keď som začula útržky rozhovoru:
,,Áno Liam, všetko bude v pohode.....fajn, to môžem urobiť.....nie, už asi nie....okej, poviem jej to... maj sa.....a užite si večer...."
Louis po týchto slovách zložil telefón a vrátil sa ku mne. Ako divne to znie že "ku mne".
,,Čo mi máš povedať?" opýtala som sa ho aj keď som si vôbec nemohla byť istá či sa bavili o mne.
,,No fuj, ty počúvaš cudzie rozhovory?" Povedal s takým vážnym výrazom až som sa zľakla.
,,Nie, ale keď ty máš hrozne škrekľavý hlas!" snažila som sa to povedať aspoň trochu vážne, ale tento chalan bol taký iný. Dokázal ma donútiť myslieť na nič iné, len naňho. A popri tom som len pred malou chvíľou mala hlavu plnú samých hlúpych myšlienok a teraz tam je jačiaci Louis.
,,Ak by sme boli v inej situácii, túto hlášku by si si musela tvrdo odmakať. " povedal s takým komickým výrazom že som sa neudržala. Vybuchla som smiechom.
,,Určite, prala by som tvoje spodky a ponožky, a vtedy kedy by si sa nedíval by som ich dražila na eBay-i." pri týchto slovách som nad tým reálne uvažovala. mohla by som si zarobiť.
,,Na tom by si veľmi nezarobila, nenosím ponožky. A podľa mňa by si mohla omnoho viac peňazí dostať za Harryho nahé fotky!" tentoraz sa on tváril že to skutočne zvažuje.
,,Tak určite. Tak maximálne životnú traumu by som mala. Naozaj trvácnu." prečo hovorím niečo úplne iné ako myslím?
Pomaly sa ku mne naklonil, odhrnul mi vlasy z ucha a pošepkal: ,,Ak toto Harrymu niekedy poviem, bude ťa s neslušnými návrhmi prenasledovať do smrti."
,,Čo? Nechápem!" vyletelo zo mňa spontánne.
Zasmial sa mi pri uchu a jeho dych príjemne šteklil.
,,Ak sa dozvie, že som ti ponúkol jeho nahé fotky na snímané tebou, a ty si takto drzo odmietla....no proste, bude to zlé."
Neviem , čo to do mňa vošlo, len som sa proste odtiahla a tentokrát naklonila ja svoju hlavu k jeho uchu.
,, Tak mu to proste nehovor."
Louis sa chystal niečo povedať no v tom si niekto odkašľal. Bol to doktor. Mladý, zjavne prepracovaný.
V momente keď som sa odtrhla to príjemné opojenie opadlo a bola som späť v realite. krutej realite. Môj otec práve prekonal infarkt. Kvôli mne.
,,Ako je na tom otec?" hovorila som rýchlo a ustarostene. Louis si zo zadu preplietol prsty s tými mojimi.
,,Je stabilizovaný a v poriadku." pozrel na mňa škaredo. ,,Ak ste čakali len na to, môžete odísť, teraz Vás za ním aj tak nepustím."
Výraz jeho tváre bol nekompromisný. Zostala som ticho tak sa slova ujal Louis.
,,Ďakujeme. Ak by sa niečo zmenilo alebo by už boli možne návšetevy, boli by sme radi ak by ste nás kontaktovali."
Jediné čo som si stihla zapamätať bolo : NÁS. Povedal kontaktuje NÁS.
Potiahol ma za ruku a doviedol ma až do auta. usadil ma a ja som bola úplne mimo. Vôbec som ho nevnímala.
Naštartoval, pohli sme sa. Chvíľu sme len ticho šli.
Zacítila som dotyk na kolene. Krásnu vôňu. Hmmm.
,,Rose, myslím , že by si to mala povedať niekomu z rodiny."
Hej, teraz trafil, lenže komu? Neodpovedala som, tak pokračoval.
,,Čo mama?"
,,Od rozvodu som s ňou nehovorila. Nikdy ma nemala rada tak ako Noru." jednoduché ale efektívne vysvetlenie.
,,Noru?" jeho hlas znel prekvapene.
,,Áno, Nora je moja sestra, mamičkin maznáčik." trepala som celá bez seba.
,,Zavolaj jej. No ták Rose, musíš to niekomu povedať." tváril sa asi ako Liam. Starostlivo.
,,Máš pravdu, mala by som. " Hej, fakt má pravdu.
,,Ani nevieš ako dobre sa to počúva." zanôtil krásnym hlasom.
,,Čo sa dobre počúva?" opýtala som sa opäť úplne mimo.Nádherne sa zasmial. Tak, šialene.
,,To, že mám pravdu. Nepočujem to často. A už vôbec nie tak krááásne povedané." Vôbec nečakal na moju odpoveď a spieval si neznáme slová zatiaľ čo som oduševnene hľadala Norino číslo. Tu je. Nádych. Výdych. ideš na to Rose.
Zvoní. Úspech číslo 1 .
,,Rose? Si to ty? " pri uchu sa mi ozval prekvapený hlas.
,,Áno, máš na má čas? " môj hlas vôbec neznel tak sebaisto ako som dúfala.
,,Jasné, ale len chvíľku. O čo ide?" samozrejme vedela že jej nevolám len tak, aby sme si pokecali, nikdy sme nemali o čom.
,,No, vieš....ide o to že...otec práve prekonal infarkt." hlas sa mi zlomil a slzy sa začali drať von. Zastali sme.
Po krátkej chvíli sa ozavalo: ,,Čože? mama o tom vie? Čo sa stalo?"
,,Nie mama o tom nevie." toto bola tá ľahšia časť. Ale ako im vysvetlím že ma načapal s Louisom , s ktorým btw vôbec neviem na čom som, ale vyhovuje mi to, ako sa bozkávame a s polonahým Zaynom sediacim na gauči???!
,,Rose? Si tam?" je ako vždy nedočkavá. Slzy sa mi liali po tvári. Pozrela som na Louisa. Vzal mi telefón. Čo to robí?
,,Hmmm, prepáčte, ale Rose sa necíti najlepšie a je jej o tom ťažko hovoriť. keď jej bude lepšie ešte sa vám ozve." zložil.
Vybavil to veľmi diplomaticky.
Objal ma. Cítila som sa ako kedysi dávno. Spokojná a chránená v jeho veľkom objatí.
Rukou mi jemne prešiel po líci a zotrel slzy.
,,Rose, usmej sa na mňa." jeho hlas sa mi dostával pod kožu. Urobila som o čo ma požiadal. Falošný úsmev. Často používaný.
Zrejme nebol spokojný a nahodil jeden zo svojich dokonalých výrazov.
,,Nie, ja chcem aby si sa na mňa usmievala takto!" vyceril na mňa všetky zuby a jazyk vyplazil ako pes.
Začala som sa smiať. pri tomto dokonalom stvorení sa nedá nesmiať.
Chytil mi tvár do dlaní a tým utlmil môj smiech. Dotkol sa nosom toho môjho. Opäť sa zasmial a ja som sa jemne usmiala. Od srdca.
,,Konečne." povedal a jemne sa dotkol mojich pier.
odtiahol sa a venoval mi neistý pohľad. Deje sa tu toľko vecí z ktorých som úplne mimo. Avšak namiesto výčitiek a sarkastických poznámok som teraz nemala v hlave nič. Pravdepodobne by som ani nevedela ako sa volám. Teraz tu bol len Louis. On ma pobozkal.
Keď mi to konečne došlo, pocítil som ten známy detský pocit typu- ja chcem viac lízatiek.
Pritiahla som si ho bližšie a pobozkala ho. Znova. Znova. A ešte raz. Všetko mi bolo jedno. sedeli sme v aute. Bola som celá uplakaná, unavená , zničená a jediné o čom som isto vedela boli Louisove pery a jeho dokonalá vôňa.
Vonku začalo pršať. Počula som kvapky padajúce na sklo. Louis sa odtiahol a pozrel na mňa ako na blázna.
,,Rose, ak mi teraz povieš- Áno, Louis, skúsim to s tebou; ja ti sľubujem že sa ťa už nikdy neopýtam nič podobne stupídne."
,,Nie Louis." povedala som a on sa okamžite odtiahol.
,,Ja to s tebou nechcem skúšať, pretože skúšky majú dobu trvania obmedzenú...a ja, s tebou chcem byť neobmedzene." bola som nesmierne hrdá na to ako som to povedala. Romantické frázy nie sú moja silná stránka.
Všímajte tie Louisovské papučky a pásiky! :-*
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára