NEVER TO GIVE UP 1

 Netuším, či to tu bude niekto čítať, ale baby strašne ma to mrzí ale Smile Love Hate končí. Nemala som vôbec inšpiráciu ani ma to nejak nebavilo písať. 

Začala som písať niečo nové, niečo totálne z mojej hlavy. Dúfam, že sa bude chcieť niekomu čítať to a hlavne, že sa Vám to bude páčiť... Btw potrebujem vymyslieť názov. Tak ak bude mať niekto nápad tak napíšte... Thanks ;)

Áno, toto som ja. Áno, toto sa naozaj stalo. Áno, presne tak to bolo. Áno, TAKÁ som. Usmievam sa a plačem.  Som smutná a veselá. Skrývam všetko čo sa dá, len aby sa svet naokolo nepýtal. Nikto o mne toho veľa nevie. A ja viem, že nikto sa ani veľa nedozvie. Ale vy máte to šťastie. Vy budete počuť môj príbeh. Tak toto som ja. Toto je môj príbeh.

Ahoj. Volám sa Laura Olívia Kraigová. Viem, každý si povie ´Také obyčajné meno. Aký môže mať už len ona zaujímavý príbeh?!´ Nuž je to tak.

Odmalička som vyrastala s mamou. Otca som nepoznala. Nevedela som kto to je, odkiaľ je, čo robí, má aj iné deti, má manželku?? To boli otázky, na ktoré som nemala odpoveď celých 17 rokov. Teraz viem zrazu všetko. Ale jedno je oveľa istejšie ako to, kto je môj otec, odkiaľ je,....  Moja mama je preč. Ale toto nie je začiatok.

S mojou mamou sme toho strašne veľa precestovali. Odmalička sme boli stále niekde inde.  Pred pár rokmi by som Vám to ešte vedela všetko povedať možno aj v poradí kde sme sa kedy nachádzali. Teraz už určite nie. Rím, Paríž Miláno, Budapešť, Praha, Atény, Barcelona, Londýn, Madrid, Marseille a kopa ďalších miest. Rok tu, 4 mesiace tam, pol roka zase niekde inde. Nevedeli sme zrátať ani to, koľkými jazykmi sme rozprávali. Robili sme všeličo: čašníčky, tlmočníčky, automechaničky a povolania, o ktorých by ste si mysleli, že to žena nedokáže. V tých časoch mi život pripadal ako dobrodružstvo. Mali sme jedna druhú. Až teraz som pochopila, že sme utekali pred smrťou. Mala iba štyridsať. Bola to rakovina. Povedala mi, že to vie už dlhšie, ale teraz... Nie, do žiadnej nemocnice nepôjde. Do nemocnice nie, jasné? Zostávalo jej ešte niekoľko mesiacov, rokov... a ona chcela vidieť aj Ameriku: New York, Miami, Chicago, Toronto, Houston,... Odvtedy sme boli na cestách takmer denne.

Ťažko sa to rozpráva ale bolo to tak. Bolo to v New Yorku. Presnejšie v jednom tom ich typickom žltom taxíku. Vtedy som sa dozvedela všetko. Kto je to. Kde býva. Či má rodinu.

Kremácia bol tiež v New Yorku. Popol rozptýlili nad prístavom. Zvláštne, človek si vždy predstavuje, že umiera doma v posteli, obklopený svojimi najbližšími. Pričasto sa však stáva, že stačí jedno letmé stretnutie, náhle uvedomenie si, spomalený film, panika na ceste, slnko za chrbtom ako obrovské kyvadlo, pred ktorým niet úniku.

Môj otec sa volá Maxwell Kraig. Po ňom sme mali to priezvisko. Býva v Londýne. Londýn... Jedno z najkrajších miest, v ktorých sme boli. Big Ben, Tower Bridge, London eye (Pralinká & Alexandra London eye :D :D), všetky tie nádherné miesta, pamiatky,... Z Londýna som si odniesla ešte jedno. A to je obraz toho chlapca. Alebo muža?  To je vlastne teraz jedno. Už ho asi v živote nestretnem. Možno raz. Keď už budem bývať v tom Londýne. Jeho meno si nepamätám. Ale keby som ho stretla tak by som ho spoznala určite. Ten milý úsmev a tie nádherné oči sa mi vryli do pamäti najviac. V Londýne sme boli v zime. Ľadom pokryté chodníky a dievča, ktoré sa niekam strašne ponáhľa. Máte pravdu, bola som to ja. Ponáhľala som sa späť za mamou, lebo som si vyšla na chvíľu von ešte raz obzrieť Londýn a jeho krásy. Ako som tak utekala, nevšimla som si ľad zakrytý snehom a čo iné sa stalo ako to, čo vídate v animovaných seriáloch. Ten pocit že máte nohy všade a predsa nikde, že každú sekundu sa môžete ocitnúť na zemi, ale ešte tam nie ste. Áno, tak som vyzerala. Vtipný pohľad. A ON práve šiel okolo. Ako pravý gentleman sa nahol a podal mi ruku.

„Can I help you?“ spýtal sa. A keď som dvihla oči, uvidela som ten najkrajší úsmev na svete.

Chytila som jeho ruku s myšlienkou, že sa rýchlo nejako poďakujem a poberiem sa preč. A s dúfaním, že stojí pevne na zemi. Samozrejme, že pri mojom šťastí nestál. Keď som sa snažila vstať a potiahla som pritom jeho ruku viac ako som asi chcela, skončil na zemi aj on. Vlastne keby skončil na zemi, nebol by to až taký problém. Ako v správnom americkom, presladenom, romantickom filme skončil na mne. Keď som dvihla zrak a naše oči sa stretli, stratila som reč. Uvidela som tie najkrajšie oči. Nikdy som si nemyslela, že takáto kombinácia existuje. Tie oči a ten úsmev spolu vytvárali niečo úžasné. S mierne spokojným a trošičku ospravedlňujúcim úsmevom sa snažil vstať. A myslím, že každý vie, prečo bol len trošku ospravedlňujúci. Pár krát na mňa ešte spadol (asi mu to robilo dobre pučiť ma pod ním) a potom sa už postavil. Uistila som sa, že stojí niekde inde a niekde, kde stojí stabilnejšie a znova ho chytila za ruku a dvihla sa konečne na nohy.

„I´m sorry, baby.“

„Never mind. And thank you very much,“ odpovedala som a otáčala som sa s úmyslom rýchlo sa odtiaľ pohnúť. Zastavil ma však jeho hlas. A samozrejme ruka, ktorou ma chytil.

„Kam ideš? Ja ti tu práve zachránim život a ty chceš utiecť?“

„Hmmm, prepáč. Ponáhľam sa. A život si mi zachraňovať nemusel. Nejako by som si poradila aj sama,“ drzo som odpovedala. Nevedela som ako by som si poradila, ale zostávať som tam s ním nechcela. Áno, ten úsmev a tie oči. Ale čo keby to bol nejaký úchylak, ktorý vyzerá dobre? Ale musím povedať, že čertovsky dobre.

 „Chceš mi povedať, že by si si poradila sama, keby ti vybilo dych a ležala by si tu sama na zemi v zamrznutom Londýne?“

Možno mal pravdu. Nemuselo to dopadnúť takto ´dobre´.

„Tak dobre asi máš pravdu. Prepáč, že som taká nezdvorilá, ale naozaj sa ponáhľam.  Možno sa ešte niekedy uvidíme. Tak sa maj,“ v rýchlosti som naňho vychrlila príval slov ako lavínu a znovu som vykročila preč.

„Hééj,“ zakričal na mňa. „Kde ťa môžem ešte stretnúť?? A ako sa voláš??“

Popri chôdzi som ponad plece ešte zakričala svoje meno a začula som aj to jeho, ale nespomínam si ako sa volal. Niečo na ´L´?? Alebo to bolo ´N´?? Neviem...

Dúfam, že sa bude páčiť... Neviem ešte ako často, ale každý piatok tu určite bude nová časť ;)