NEVER TO GIVE UP 15

Zaviedol ma k posteli, na ktorej boli šaty, spodná bielizeň a pri posteli stáli topánky, ktorých opätok mal výšku aspoň 10 centimetrov.

"Obleč sa. Ideme na prechádzku. Počkám ťa v hale." K tomu všetkému dodal iba toto a odišiel.

Najprv som za ním chcela hodiť aspoň jednu z tých topánok, ale potom som sa zastavila a ostala zarazene pozerať na posteľ. Nič, čo tam bolo nebolo moje. Tak to by ma zaujímalo, ako sa to tu dostalo a čie to je. Začala som chodiť po izbe a hľadať svoj mobil, aby som mohla zavolať Harrymu a spýtať sa ho, na čom sa dohodli s Liamom. Ako som správne predpokladala, mobil nebol nikde, čiže ho má Liam so sebou, aby som nemohla nikomu zavolať. Tak toto mu nedarujem. Nech si neželá stretnúť ma práve teraz, lebo mu spôsobím vážnu ujmu na zdraví. Sadla som si na posteľ a snažila sa vymyslieť nenáročný, ale účinný plán, ktorý ma odtiaľ dostane. Nie som si istá ako dlho som tak sedela, ale aspoň som niečo vymyslela. Zavolala som na recepciu a spýtala sa, či by ma nemohli prepojiť do Maxovej izby. Recepčná ochotne súhlasila a ja som o pár minúť volala s Maxom.
"Ahoj. Stalo sa niečo??"
"Musí sa niečo stať, keď ti volám??"
Nie, ale... Vlastne to nechaj tak. Čo by si rada??"
"Či si už večeral."
"To čo je za otázku?? Nie. Prečo??"
"Tak sa môžme ísť navečerať spolu. Čo ty na to?? Neboli sme spolu na obede, tak si môžme dať spoločnú večeru."
"Ako myslíš. Kde sa stretneme?? A kedy??"
"V hale o desať minút??"
"Perfektné. Ale nie že budeš meškať jasné??"
"Rozkaz, pane." Vidieť niekoho, ako skáče po izbe, popritom sa smeje ako šialenec a ešte sa aj vyzlieka a oblieka, tak by som si niečo pomyslela. Ale keďže som to bola ja, tak ma to netrápilo.
O pätnásť minút som bola v hale a už ma tam čakal Max. Natruc som si obliekla tie šaty s topánkami, ktoré mi nechal Liam, pretože som vedela, že ma tam bude čakať a že ma uvidí s Maxom. Ach tá moja škodoradosť.
"Meškáš," bolo prvé, čo mi Max povedal.
"Aj ja ťa rada vidím."
"Dobre, dobre. Tvárim sa, že som si to nevšimol. Ale jedno som si všimol. Nové šaty?? Aj topánky??"
"Pekné??"
"Myslíš, že keby boli škaredé, tak sa o ne budem zaujímať??"
"Veľmi vtipné," povedala som a vyplazila naňho jazyk.
"Áno, sú pekné. Tak budeme tu stáť alebo ideme niekam??"
"Hneď môžeme ísť, len ešte niečo vybavím."
Začala som sa obzerať, ale Liama som v celej šírej hale nevidela. Tak som musela začať bližšie skúmať všetky tiene a iné osoby.
"Hľadáš niečo??"
"Niekoho. A buď prosím ticho, lebo sa nemôžem sústrediť."
Po pol minúte som nenašla to, čo som hľadala. Ale našla som niečo ´zaujímavejšie´. Harolda. Ten čumel ako teľa na nové vráta. Pomalým krokom som sa pobrala smerom k nemu s natiahnutou rukou.
"Vráť mi mobil. Hneď!!"

"Nemala so ísť von s Liamom a so mnou?? Kto je tento tu??"
"Ten mobil, Harry. Toto vám vysvetlím inokedy. Teraz musím ísť s ním."
Začal šmátrať po vreckách. "Dúfam, že si uvedomuješ, že sa to Liamovi nebude páčiť."
"Si píš, že nebude. Tak mi daj mobil a choď mu zvestovať túto radostnú novinu."
Harry vytiahol zo zadného vrecka môj mobil a s pochybným výrazom na tvári mi ho podal. Aby som ho trošku viac zmiatla a mohla pokojne utiecť, tak som mu vlepila pusu a zdrhala. Tento pocit by som nazvala samoľúbosť.  Ako si často hovorím: I´m fucking perfect!!!

S láskou super kamoško Ivan a ja venujeme túto časť všetkým kravám, kozám a ludrám, ktoré si zvyknú hovoriť kamarátky... PEACE!!! :P