NEVER TO GIVE UP 26

S Louisom som sa ešte chvíľu rozprávala a potom odišiel aj on. Dvere na izbe som mala otvorené, a tak som počula, ako sa niekde na prízemí niečo rozbilo. Zbehla som rýchlo dole. Uvidela som na zemi rozbitý pohár a vedľa neho ležal na zemi on.



"Čo sa stalo??" dobehol hneď v tej istej chvíli Liam aj ostatní chalani.
"Ja vlastne ani neviem. Iba som počula spadnúť pohár a rýchlo som zbehla dole. Myslím, že odpadol." Nedokázala som potlačiť paniku v hlase. Stále som si navrávala, že za to môžem ja.
"Louis daj ho na chrbát a dvihni mu nohy, aby ich mal vyššie ako hlavu. Zayn volaj sanitku. Niall skús ho prefackať. Laura si v poriadku??" organizoval všetkých Liam.
"M-m-myslím, že to zvládnem," povedala som, ale predsa som prišla k nemu a chytila ho za ruku. Stlačila som mu ju tak silno, že sa na mňa pozrel.
"Neboj sa. Bude v poriadku," povedal a objal ma. O pár minút prišla sanitka a odviezla Harryho do nemocnice. Prebral sa, ale nechápal, čo sa mu stalo a kde je. My sme všetci išli hneď za ním.

V nemocnici nám toho veľa nepovedali. Dozvedeli sme sa iba to, že sa mu znížil krvný tlak a proste odpadol. To, že si nepamätal kde je bolo spôsobené pravdepodobne tým, že spadol. Spýtali sme sa, či môžeme ísť za ním a doktor nás tam pustil. "Ale iba na chvíľu," povedal.
Keď sme prišli do izby Harry ležal so zatvorenými očami. Potichu sme sa k nemu nahrnuli a ja som mu jemne chytila ruku. Otvoril oči a slabo sa usmial.
"I´m sorry, Harry," zašepkala som nečujne.
"Never mind. Ty za to nemôžeš, sweetie."
"Môžeš mi veriť, že môžem. Chalani mohli by ste nás chvíľu nechať samých??"
"V poriadku," povedal Liam a po tom, ako sa rozlúčili s Harrym odchádzali. 
"Počkám ťa vonku, dobre??" nakukol ešte do dverí.
"Nie, ďakujem. Prejdem sa," povedala som.
"Veď to je ďaleko," namietol Liam.
"Mne to nevadí. Tak už bež," jemne som ho vyhnala.
Chvíľu sme na seba s Harrym ticho pozerali a potom som spustila.
"Viem, že vieš, že za to môžem ja. To JA som vám všetkým naservírovala to o Lukasovi a vlastne ani neviem, čo ku mne cítiš, ale vidím, ako ťa to zobralo. Nič z toho nebola pravda. Vôbec spolu nechodíme. Sme len kamaráti. Strašne som chcela, aby ste ma nechali na pokoji, aby sa o mňa nikto nezaujímal tak, ako ty alebo Liam. Proste na to nie som zvyknutá. A v istom smere sa mi to aj protiví. Ja...  No ja vlastne ani neviem, čo chcem. Proste ma musíte všetci chvíľu nechať na pokoji, nestarať sa do môjho života a ja možno časom prídem na to, čo chcem, koho chcem a tak." Harry ležal pokojne na posteli, usmieval sa a ja som behala po izbe ako lev v klietke a rapotala ostošesť. "A prečo tam vlastne tak ležíš a usmievaš sa ako mesiačik na hnoji?? Veď som nič vtipné nepovedala," zlostila som sa.
"Nie, ale strašne sa mi páči, keď nevieš, čo chceš. Alebo keď si nervózna. Neboj sa. Ja ti nič nezazlievam, ale až tak si nás trápiť nemusela. To dúfam vieš. A kvôli tebe sa aj porozprávam s Liamom a dáme ti taký týždeň čas." Pozrela som naňho vraždiacim pohľadom. "Tak dva?? Dobre, dobre," smial sa, "máš času, koľko len nechceš. A teraz poď ku mne, lebo mi je v tej hnusnej posteli zima," žmurkol na mňa a ja som neodolala a ľahla si k nemu.

"Slečna. Slečna, zobuďte sa," zacítila som na pleci nejakú ruku a rozlepila oči. Všetko okolo mňa bolo biele a mne chvíľu trvalo, kým som si uvedomila, kde som. Nemocnica. Harry. 
"Koľko je hodín??" vybehla som na sestričku.
"Pol siedmej."
"Do frasa," povedala som a rýchlo som hľadala mobil. Stavím sa, že mám milión neprijatých hovorov. A mám pravdu. Síce nie milión, ale 63 je tiež pekné číslo. Väčšina od Liama. Sestrička na mňa celý čas podozrivo zazerala. Ja som si ju nevšímala a očkom som pokukovala po Harrym. Ach, ako sa na ňom dobre spalo. "Idete ho budiť??" spýtala som sa potichu sestričky. Len nemo prikývla. 
"Môžem ja??" 
"V poriadku," povedala a postavila sa k dverám. Hodnú chvíľu som postávala blízko postele a sledovala Harryho. V spánku všetci vyzeráme tak zraniteľne. Nechcela som ho budiť, ale keďže by ho aj tak zobudili, tak som sa aspoň chcela rozlúčiť. 
"Harry," jemne som ho pohladila po ramene, "vstávaj, spachtoš." Lenivo otvoril oči a keď ma uvidel, na tvári mu hneď naskočil ten jeho typický úsmev.
"Good morning, sweetie."

Byť, či nebyť?? Nechať Harryho žiť, či nenechať?? To je otázka na zamyslenie... :D :D :D :D
Ľúbim Vás, vy moje jednorožce :D :D